4th Jan 2025
Dievčenské líca sa začervenali do karmínovej farby. Oči sa jej rozšírili, keď sa pozrela na les. Neboli tu žiadne stromy. Len machový chodník, vedúci do ďalekej hory, a zlaté slnko, ktoré sa skrývalo za stromami. "Čo to je?!" pomyslela si. "Kde sú stromy?" Zrazu sa jej ukázal malý ježko, usmievajúci sa s mrkvičkou v pazúrikoch.
"Poďme sa prejsť," povedal ježko, ktorého meno bolo Max. "Les je práve tu, za cestou." Dievčatko sa zamyslelo a povedalo: "Nevidela som to!" Max sa usmial a povedal: "Musíš vedieť vidieť!" A tak zmizol a pokračoval po machovom chodníku, pozývajúc ju, aby išla s ním.
Dievčatko nezaváhalo a vykročilo za Maxom, jej malé nohy sa sotva dotýkali machového povrchu. Ako kráčali, vetrík jemne povíval a prinášal so sebou vôňu kvetín a lesných bylín. Každým krokom sa začal objavovať zelený svet, plný vysokých stromov, ktoré sa dvíhali k nebu, a svetelných lúčov, ktoré sa prelínali medzi ich konármi. "Toto je ten les?" spýtala sa očarene.
Max sa otočil a prikývol. "Áno, toto je náš les. Je plný tajomstiev a krásy, len sa treba vedieť zastaviť a pozrieť," povedal múdro. Dievčatko sa usmialo, keď sa okolo nej prehnala veverička s orieškom v zuboch. "Ukáž mi viac," poprosila Maxa, a tak sa vydali hlbšie do lesa, kde každá trblietavá kvapka rosy a každý spev vtáka vyprávali nový príbeh.
Nakoniec, keď sa slnko začalo skláňať k horizontu, dievčatko sa cítilo, akoby objavilo nový svet plný zázrakov. S Maxom po boku sa dozvedela, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad zdá. "Les je veľký priateľ," povedal Max, keď sa lúčili. Dievčatko prikývlo a pocítilo teplo v srdci, vediac, že teraz má nového priateľa v Maxovi a nový domov v krásnom lese, ktorý jej ukázal.